Test sa podaril.
Blog má dve časti. V prvej sú príbehy. Sú to situácie, ktoré sa stali a dejú. Bez ohľadu na to čo a ako legislatíva upravuje ide o realitu. Niečo z toho sa stalo aj mne. Tieto „storky“ sa stali terčom reakcií. Bol to zámer, bola to pasca. Naozaj sa oplatí prečítať diskusie k nim. Práve z nich je evidentná bolestná potreba legislatívnej úpravy tejto hnisavej rany spoločnosti. Že sa niečo dá riešiť tak či onak použitím tej či onej „alternatívnej“ cesty je v poriadku? Je to správne? Alebo to je výsledok ignorácie a priestor pre riešenie problémov rozhodnutiami na hrane? Čo nie je zakázané je dovolené ... Tak to tu chceme? Ako by sa nám to páčilo v daňových, obchodných alebo občianskych právnych úpravách alebo u lekára a v škole? Kam by to viedlo? Je to pasca! Na koho?
Druhá časť je v blogu tá podstatná. Bez reakcie. Padol som do stoličky trochu hlbšie, keď som sa mesiac po zverejnení dozvedel, že iniciatíva Inakosť chce na Pride 2019 vyzvať politikov aby nezneužívali tému registrovaných partnerstiev na politický boj. To bolo presne to, o čom mal môj blog byť a čo by sa diskutovalo v spoločnosti, ktorá je dosť vyspelá na to aby sa povzniesla nad drobné nezrovnalosti v “storkách”, ale hľadala podstatu problému. Táto časť textu zostala nekritizovaná a ja neviem, či ju vôbec niekto čítal.
Hneď po odkliknutí som blog na FB poslal Inakosti (aj FB stránke „Povedzme nie!“) s prosbou o uverejnenie. Nedostal som žiadnu odpoveď ani reakciu, nič. Som rád, že máme na vec rovnaký názor. Ďakujem. Chcel som spätnú väzbu, chcel som pomôcť. Nie, nechcem povedať, že mi túto výzvu iniciatíva ukradla alebo ju inak použila. Iba ma to trochu utvrdilo v mojom tušení, že tieto organizácie majú za cieľ situáciu riešiť, ale nie vyriešiť. Ako rád by som sa mýlil.
Také slovenské, tradičné, že? Nie? Ale no ... Česko-Slovenské hranice ani nie sú poctivými hranicami, ale bránou v čase určite. O slovensko-rumunskej svadbe môjho kamaráta s jeho priateľom v Hlohovci, kde zaznelo aj „ ... a hoci mi to Slovenský právny poriadok neumožňuje, vyhlasujem vás za manželov“ mi je až smutno písať. V Rumunsku majú v každej dedine okrem katolíckeho aj pravoslávny kostol, niekde aj mešitu. O kostoloch to asi nebude. Práve preto sa neangažujem. Nevidím systematickú komunikáciu a ani cieľ. Streľba do vlastných? Áno, ale naozaj nastal čas! Zhoršuje sa to.
Pozor! Druhá časť blogu!
Je X dôvodov v X rovinách, prečo je Slovensko v takýchto spoločenských otázkach už aj za rozvojovými krajinami. Bolo by na odbornú štúdiu ako sa vôbec dokázalo udržať tento stav, v tejto geografickej lokácii tak dlho. Výsledok štúdie bude: tento stav je chcený ... vládou, cirkvami, politickými kšeftármi a ktoviekým ešte. Keď sa minú všetci strašiaci, tak ten LGBTI vždy zaberie. Je sexi niekomu liezť pod perinu a rýpať sa tam bez následkov. Nechutné? Nič iné sa tu 10 rokov nerobí. Ako vám vysvetľovali rodičia, že pod posteľou žiadny bubák nie je? Tak aby ste tomu rozumeli! Vašim detským jazykom, alebo grafmi? Áno, je to o komunikácii. Ale nie o tej politickej, tam ešte chvíľu bubáci budú. Je to predsa lacné a efektívne a to šmejdom vyhovuje. Ale raz skončia. Sme pripravení ísť s kožou na trh?
Za aktuálny stav si môžeme najmä sami. Celý rok neexistujeme a potom v júli všetci v BA (KE, BB) niečo chceme? Naozaj? Za rok, dva ... ani jeden výraznejší comming-out. Nič. Ani jeden pár držiaci sa za ruky v Malackách, Kysuckom n. Meste, Medzilaborciach, Fiľakove, Trnave, Bystrici? Že sa bojíme? Áno, bojíme. Ale čoho? Pľuvanca? Inak to ale asi naozaj nepôjde. Organizácie, ktoré chcú zastupovať naše práva generujú ódy, eposy, jazyko-hlavolamy, grafy, paragrafy .... ale ani jeden text, ktorému by porozumel sústružník alebo poľovník. A potom ma odpáli teta z Oravy komentárom „na všetkých Slnko svieti rovnako“ alebo ujko z Polonín slovami „všetci sme na obraz Boží“. A doma, v meste na západe, kde lietame na elektrobajkoch som za úchyla. Akékoľvek snahy kohokoľvek potom vyzerajú ako nafukovanie bublín. Veď pre koho vlastne? A že som za posledné dva roky stretol viac bojovníkov za LGBT otázku s bielym golierom ako vlastných je pre mňa absurdný fakt.
Jeden kamarát mi presne v tomto duchu napísal, že je to práve o tých rukách na verejnosti. Mám na to jedinú odpoveď. Skús to. Zober kamoša za ruku a prejdite sa po vlastnej dedine alebo meste A potom napíš čo ti to dalo. Ja som to robil pred desiatimi rokmi. Nič sa mi nestalo. Ani jeden kameň neletel. Reakcií ale bolo na knihu. Dnes by som si netrúfol. Politici, farári, tmári a národovci poštvali bratov a sestry proti bratom a sestrám. Sú výnimky, ale na Slovensku sme akosi radšej za tých bubákov. Zanevreli sme veriť v dobro. Meníme sa pomaly, čas uteká.
Ale inak ako spojenými rukami to asi nepôjde. Toto je skutočný odkaz Pride-u. Komunikujme jazykom, ktorému rozumie každý a poďme s tým, aký sme a že sme na pľac. Jeden deň v roku ale nestačí. Ak niečo chceme, musíme niečo dať. Platíme dane, pracujeme, cítime, sme. Nastal čas keď musíme ukázať, že ten čo učí, rieši reklamáciu za pultom, smaží rezne vo fastfúde, káže, predpisuje liek a tá čo nosí poštu, menežuje potraviny, dojednáva životné poistky alebo skáče vo fitku už niekoľko rokov žije v trochu inej rodine. Možno ju musí skrývať aby ju ochránila. Aj proti mne chceli spísať petíciu z vedľajšej bytovky.
Ak chceme zmenu, musíme začať od seba. 20teho to môžeme v BA na ulici odštartovať znova, ale musíme pokračovať každý deň, na vlastnej ulici, v zamestnaní aj na úrade.
Cesta je tam, kde je vôľa. Len či chceme ...
