Krv na rukách aj chodníku

Autor: Peter Gregor | 22.8.2019 o 22:30 | (upravené 22.8.2019 o 22:36) Karma článku: 2,15 | Prečítané:  812x

Následky politických hier, konšpirácií si vybrali za cieľ menšiny. Je to to najľahšie a najprimitívnejšie. Nenávisť a strach sú v každom z nás. Zomrel nevinný!

Na fotke je Štefan s priateľom. Štefan už nežije. Sused ho umlátil kovovou tyčou, prešiel autom, za ktoré ho uviazal a vláčil 1 km po lesnej ceste. To všetko pred očami jeho kamarátky a partnera. Potom ho odrezal a telo hodil do močariny. Pri výsluchu sused zjavne svoj čin neľutoval. Chladne a vulgárne popísal čo sa stalo. Áno. Naozaj.

Dôvod? Števo prišiel slušne poprosiť o stíšenie hudby.

Naozaj? 

Média neinformovali, že chalani spolu žili a v tichosti budovali spoločný život. Venovali sa svojej farme a so susedom mali problémy vždy keď sa ožral. Keby som niečo podobné nezažil, možno by som pochyboval, že to bolo pre “to”. Na buzeranta si ale každý trúfne. Oni sa nevedia a nechcú brániť päsťami.

O pár dní neskôr štyria kotlebovskí (a tým automaticky slovanskí, teda asi niečo ako árijský?) hrdinovia zmlátili v Piešťanoch dve dievčatá za to, že sú "dúhovým morom slovanstva". Dievčatá išli po ulici, boli na zmrzline a nijako nedávali najavo svoj vzťah. Skončili na podlahe vo vlastnej krvi. Jedna sa bojí o zamestnanie, preto riešiť to nechcú.

Ale ja áno. Mrazí ma už tri dni.

Pýtam sa kde som sa ocitol a čo sa tu deje. Pred časom som dal na blog niekoľko banálnych príbehov zo života. Dnes je všetko inak.

Už týždeň nosím dúhový pride-ácky náramok. Každý deň a všade.
Kvôli nim.
Kvôli vám.
Aby ste sa začali o mňa báť.

Aby ste si uvedomili, že až sem sme to nechali zájsť vlastným ignoranstvom, prázdnymi rečami, zľahčovaním, strachom a tolerovaním netolerovateľného.
Že sme dovolili aby volení chrapúni a zlodeji s ochrankou takto poštvali susedov, kamarátov a rodiny medzi sebou len pre ich osobný prospech. 
Aby ste si uvedomili, že hlúposť je nebezpečná a smrteľná choroba. 

Dostanem iba na hubu? Kedy? Kde? Od koho? Za čo?

Prídem o zdravie za kus plastu na ruke? Tak mi treba. Provokoval som. Teším sa na ten deň. Lebo ja som už päsť použiť musel. A hoci sa vo mňe všetko búrilo, od vtedy som mal pokoj. Keby to urobil Štefan, možno tu mohol dnes byť.

Takto tu chceme žiť? Takto sa predsa veci neriešia.
Bola tu už Dávidova hviezda, číslo na ruke, číslo politického väzňa, ružový trojuholník ... Tento náramok nie je o tom, čo a s kým robím v noci doma. Je o tom, že je medzi nami niečo, čo ublížilo a zabilo. 

Budem ho nosiť pre Števa, pre baby na chodníku a všetkých ktorí sa boja.

Stále verím, že to zmeníme rozumom. Nie päsťami alebo tyčami. Verím, že raz budeme mať krajinu pre každého, kto chce žiť v legálnom životnom partnerskom zväzku bez ohľadu na nejakú orientáciu. Verím, že už onedlho budú politici riešiť reálne problémy, ktoré Slovensko trápia a nie dávno prekonané pseudootázky, ktoré ju rozdeľujú a olabujú.

Verím a urobím čo budem môcť. Pridá sa niekto?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?