Safari pod Tatrami

Autor: Peter Gregor | 30.11.2020 o 10:25 | (upravené 2.12.2020 o 10:39) Karma článku: 7,55 | Prečítané:  2609x

Dávno po SK necestujem za relaxom. Dobrovoľne idem iba na huby. Služby domáceho cestovného ruchu poznám dôverne dobre. Je to o ľuďoch a tých pár výnimiek kolosom fušeriny nepohne. Tento rok som s tým musel nejako vybabrať.

Dovolenku na SK si nemôžem ani dovoliť. Grécko, Taliansko, Rumunsko, Slovinsko, Rakúsko vyjde o dosť menej. Zažil som iba jednu horšiu destináciu – Poľsko. Ťažko to definovať, ale prvé čo chcem od dovolenky, je oddych od stredoeurópskej mentality.

Tento rok som musel. Chcelo to taktiku a nápad. Zmenil som postoj, postavil som sa k tomu čelom a kreatívne. Zobrať to celé ako safari niekde v Afrike zafungovalo. Z trápenia sa stal zážitok. Všetko je o nastaveniach. Ešteže z môjho partnera vyrástol podobný Indiana Jones ako som ja.

S cestovkou sme išli iba raz - do Paríža. Aj to len preto, aby Eugen zažil klasickú autobusovú spoznávačku. Nezažil a už ani nezažije. Bolo to komplet sklamanie aj pre mňa. Aróma, ktorú to malo na starých, neklímovaných a preplnených Karosách v 90tkach, je navždy mŕtva.

Na SK riešime ubytko iba v zime. Občas priamo na mieste. Na Liptov sme sa vybrali vyslovene na auto trip. V lete spíme väčšinou v aute, len pre istotu máme rezervu – stan. Tento rok som našiel v pivnici starý gumotexový kajak – môj ročník (´82). Stačilo pol kila lepidla a na skúšobnej plavbe na Sĺňave sme ho mohli pokrstiť. Meno vymyslel domorodý rybár, keď na nás vyhukoval z brehu „makajte vy po.ebané bukvice“. Po tomto mysterióznom zážitku sme k Bukvičáku prikúpili dva páry nových vesiel.

Bol september, čakali sme kým skončia prázdniny. Misia bola jasná – vyvenčiť Bukvičáka na Liptovskej Mare, urobiť na ňom zárez, vybehnúť niekam do lesa, prežiť tri – štyri dni na Liptove bez psychickej alebo fyzickej ujmy. Už v prvý deň sa safari zhmotnilo, keď sme zistili, že kreditka nám je na Liptove dobrá iba na natieranie masla na rožok. Veľké odporúčanie – hotovosť.

Jasným cieľom bola Mara. Ako decko si pamätám, že sme tam chodili z Hrádku. Nemci nás o 7mej ráno natáčali na VHSku v ľadovej vode. Doba pokročila, ale nie dosť. Alebo nie na Liptove. Mara a celý Liptov popiera čas aj globálne otepľovanie. Pamätal som si aj to, že sme pri našich objavných výpravách objavili ceduľku „nuda pláž“. Neriešili sme to. Prekvapilo ma, že na Liptovskej Mare je jedna z možno 5tich oficiálnych pláží, kde nemusí človek nosiť mokrú handru tam, kde by si ju inak nikdy nedal. Sme nudisti so zdravotných dôvodov pri každej príležitosti, tak sme to využili. Rozbalili sme deku, skúsili vodu, načali pivo. Bukvičák zostal v aute, bol v pláne až niekedy v ďalší deň. V piatok po obede bolo ľudí málo. Tam párik, tam rodina s deckami, tam pani v rokoch s manželom. Za nami opodiaľ partia trnavských „ultras“ vyhukujúca po druhom pive somariny, že by jeden neveril, keby nežil v Trnave. Naproti diaľnica. Atmo-rytmo, kolorit írečitý - ako doma na záhrade. Našťastie sa na vode objavil padleboard s domorodcom v ružových bermudách. Tento romantik balil svoju Líviu tým, že smerom na pláž vyhukoval niečo o „vy.ebaných bu.erantoch“. Zemitý miestny folklór má zrejme rozbehnúť tunajší turistický ruch. No ďakujem. Bolo mi smutno za všetkých okolo.

Slnko sa zošuchlo nad korunu priehrady a a po takomto privítaní nám vytrávilo. Liptovský Mikuláš si z detstva pamätám iba hmlisto. Asi som zistil prečo. Pre nič. V piatkový večer sme nasali atmosféru troch ulíc a dvoch takmer ľudoprázdnych námestíčok okorenených hukotom od Premiér Revival Bandu z miestneho pubu. Pekné, zrekonštruované to tam majú. Neurazí, nenadchne, rovnako ako Liberty Café. Skončili sme v Liptovskom bistre. Zaujal nás multikulty názov, kamarátovo odporučenie a najdlhšie otváračky. Milá obsluha nás s poľskou srdečnosťou usadila na terase za čerstvo vydezinfikovaný stôl. Jedlo celkom v pohode. To bolo naposledy, čo sme platili kartou.

Ďalší nápad bol stráviť noc na Kalamenoch. Za Liptovskou Teplou je vrt do zeme, okolo neho je „prírodné spa“ – diera plná šutrov a štrku. Nuž, my z juhu sme zvyknutí na aspoň + 5 stupňov. Finta bola nájsť miesto, kde trčal z vody iba nos a dala sa odložiť na breh fľaška. Vonku kosa a predstavenie v podaní Poliakov v štýle flower-power. Sviečky, vianočné girlandy, známa bylinná aróma a niečo ako spev. Ukončili sme to dotrasením sa do auta a prísahou, že už nikdy viac. Čo sa dialo okolo auta v noci ostane navždy iba v doline. Poliaci stavali stan. Asi tri hodiny. Ráno sme ich našli ležať na ňom, ešte žili. Zobudila nás miestna pracovníčka obecného úradu slovami „ku.va stará prašivá“. 

Patrili kolegovi, ktorý odmietol zaplatiť „parkovné“ 3 eurá na neoznačenom parkovisku a ufrnkol. Uhranutie alebo prekliatie si nemôžeme dovoliť, preto sme radšej zaplatili. Oplatilo sa, dostali sme zľavu za to, že sme si boli ochotní vypočuť si ako pani dá „jeho“ ŠPZtku richtárovi a on ho už „porieši“. Týmto jej posielame milión bozkov, nikdy na ňu nezabudneme. Kalamenom sme všetko odpustili.

Milujem tie rána kedy sa snažím v potravinách nájsť vlastný mozog v hlave a hodiť do košíka nejaký zmysluplný proviant na celý deň. Nikdy sa to úplne nepodarí. S gastronómiou na SK nikdy, tak nejak podvedome, nepočítam. Pri tlačenke zo supermarketu a káve z tetrapaku sme sa rozhodli, že to dáme z Prosieku do Kvačian cez doliny.

Na konci Prosieku pri ihrisku som sa definitívne prebral. Musel som skočiť na všetky pedále po tom, ako sa mi pred auto vrútila osoba s dlaňou tesne nad stieračom môjho SUV. Na to „STOOOOP!“ nikdy nezabudnem. Pani evidentne hrala hádzanú a viedla miestny hasičský zbor. Naraz. Pokorne a s vďakou sme zaplatili parkovné  a poslušne odstavili auto na presne určenom mieste, v presne určenom smere a rozostupe. Ďalšie, úplne rovnaké „STOOOOP!“ ma zasiahlo v momente keď som ukradomky parkovisko opúšťal smerom k družstvu. Pani sa mi nabúrala do operačného systému, heckla zámer, podala mi kľúčik od toalety a prudkým predpažením, na konci ktorého bol nabitý ukazovák ma upratala ako štvrtáka smerom k toaletám. Na tomto mieste je dôležité ich opísať – čisté, s mydlom, uterákom, utierkami a dezinfekciou. Vrátim sa k tomu. Eugen sa bavil na tejto epizóde na konci parkoviska s pivom v ruke. Pridal som sa k nemu. Skok pred auto, "STOOOP!", navigácia, čelomvzad  a ostudu s kľúčikom od WCka sme si pozreli ešte asi tri krát. Za jedným autom sa pani dokonca rozbehla. Príslušný komentár je nepublikovateľný. Chcem ale publikovať poďakovanie za túto jej činnosť. Prosím odkážte jej, aby nikoho nepustila do lesa - na turistický chodník, kým sa turista povinne nevy.erie tam, kde má!

S hlavou otočenou k slnku sme vyšliapali chodník pripomínajúci žumpu. Odkaz Slovákov, Poliakov, Čechov, Maďarov za celé prázdniny bol očividný. Slovenské hory a doliny nie sú na toto pripravené. Dodnes mi vŕta hlavou, ako sa môže stať, že „na chodníku“. Tento exhibicionizmus mi je fakt proti srsti. Rovnako, ako použité plastové vlhčené utierky, ktoré sa nikdy celkom nerozložia a skončia v potokoch. Ak raz budem na SK niečo vyrábať, tak to budú zelené, hnedé alebo maskáčové turistické vreckovky z rýchlorozkladajúcej celulózy. Srať v lese sa bude vždy, ale aspoň to nebude svietiť pri chodníku ako krajnica pred voľbami do VÚC. Toto je jednoducho vandalizmus voči vlastnej krajine a hulvátstvo! Našťastie za vodopády už chodilo turistov evidentne menej. Rebríky a skaly už nie sú pohodlná latrína. Tam sme si konečne užili výhľady a prírodu. Krásne sú aj lúky pred  Veľkým Borovým. V tejto dedine je bufet. Jediný, prepchatý, predražený a ... ak si vystojíte radu na pivo s kreditkou v ruke, tak si to užijú všetci okolo vás. A vy môžete zdochnúť od smädu. Našťastie tam majú takmer vertikálne cintoríny. Iba hotovosť.

Z dediny vedie cesta do Kvačianskej doliny. Keď sa oproti nám zjavil asi 35 ročný chlapec s autíčkom na diaľkové ovládanie, vzdal som sa. Davy pooznačkovali aj túto cestu. Mlyny sú super, ale to korzo už nie. Boli časy, keď mala pešia turistika svoje pravidlá, keď nešli po chodníku bezohľadne štyria ľudia vedľa seba a mamička nedržala decko za ruku nad priepasťou. V Chorvátsku sme na to pozabúdali. „Už nefunguje ani elementárna slušnosť a ohľaduplnosť. Sme horší ako dobytok.“ Hodnotili sme na pasienkoch medzi Prosiekom a Kvačanmi s treskou a rožkom v ruke. Ovce a kravy za ktorými sa leskla Mara sa nedali rušiť vo svojom rokovaní turistickou cestou cez ich územie. V bufete pri ihrisku sme nechali nejaké drobné za kofolu a rozmýšľali nad strašiakom každého výletu na SK - teplou večerou.

Googlili sme. O ôsmej hrozilo, že nás vyhodia zo všetkých podnikov, ktoré sme po ceste videli. Zostal iba jeden – Koliba Bešeňovka. Na parkovisku som si ešte  spomenul na Penzión Sršeň v Liptovskej Teplej. Ráno som si ho všimol po ceste a vyzeral fajn. Zavolal som a stálo to za to. „Ale my sme cez víkend zatvorení“. Vybuchli sme! Smiech nás prešiel až keď sme sa prilepili v Kolibe Bešeňová o stôl. Po celom dni som potreboval ísť na WCko. Kedy na SK prevádzkovatelia pochopia, že hajzel robí podnik?! Nemám rád reštaurácie, kde sa človek na toalete cíti ako dement, lebo nevie čo stlačiť a čo nie. Ale aby v čase pandémie nebola nikde v reštike dezinfekcia, nikto nepretrel stôl ani vodou minimálne týždeň, podlahu asi rok, a na toaletách nebolo ani mydlo a ani utierky? Ďakoval som prozreteľnosti za toaletný papier odložený na okienku. Zásobník bol prázdny a ja som začal panikáriť.  S láskou som spomínal na to sladké "STOOOOP!". Po tomto všetkom je asi každému jedno aké bolo jedlo. Len pre info – obyčajné. Smažák som po Eugenovi dojedal a to sa naň tešil. 

Noc sme strávili s fľaškou na Kalamenoch. Prameň obsadili študenti teológie. Ich aroganciu prekonala iba ich nenažranosť. Rímske kúpele mali čisto praktický význam. Keď človeku žblnká voda v uchu, slabšie sa počuje a preto kričí. Sa človek dozvie vecí. Ale presne pre toto na tieto tripy chodíme. Ráno sme vykešovali tri evri a fičali okolo Sršňa do supermarketu. Hurá na vodu.

Na pláž sme sa dočlnkovali. Dvakrát sme obišli celú Liptovskú Maru. Gumotex bol v týchto vodách po 20tich rokoch, od dojatia trochu povolil. Pospomínal som ako to bolo a zafrflal som na to, ako to je a čo za opachy to stavajú na brehu. Celý čas sme rozmýšľali čo vymyslíme na zajtra. Večer sme sa zbalili a zamierili do Banskej Štiavnice na večeru.

Ale večera a jedlo všeobecne, v tomto krásnom meste, je ďalšie safari a vyžaduje vlastný blog.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Takto sa to robí, do psej matere! (komentár)

Ak ostatný skríning niekomu pomohol, boli to starostovia a primátori.

Režisér Vinterberg pre SME: Film Chľast ma po smrti dcéry zachránil

Vyrastal medzi hipisákmi, tí mu dovolili všetko.


Už ste čítali?