Už to je pol roka, čo sme locknutí a žijeme v bublinkách - obmedzenom spoločenskom kontakte. Aj tí, ktorí ho nechceli obmedziť zistili, že ho majú obmedzený. Lebo to tak urobili všetci okolo. Prišli sme o živú interakciu s prostredím, o vyhodnocovanie podnetov v živom kontakte s cudzím človekom aj priateľmi. Prichádzame o sociálnu prax. Má to následky. Sú podobné tým, akými trpia deti fungujúce na dištančnej výučbe. V drvivej väčšine si ich neuvedomujeme. Covid a boj s ním nás zmenil nezvratne. Môžeme diskutovať či nás viac zmenila pandémia, alebo to ako sme s ňou bojovali.
Pracujem v obchode. V robote máme nový termín - otupievame. A to nielen vo vzťahu k zákazníkovi, ale aj medzi sebou. Zleniveli sme a rozmýšľame inak. Vôbec to nie je na prospech veci. V obchode je komunikácia so zákazníkom nevyhnutná. Preto otupievame menej. Verte, viem to porovnať. Vidím to denne. Vtipných interakcií na kase máme stále menej na rozdiel od tých trápnych a konfrontačných. A túto skúsenosť si nosíme z roboty domov. Otupievame najmä vo vlastných obývačkách.
Uzatvorením sa do svojich svetov sme sa stali dôležitými. Pre seba. Ostatní sú pre nás ešte ďalej, ešte menej. Rok žijeme v tom, že spoločenský kontakt je smrteľne nebezpečný. Nikdy sme neboli národ vrelých medziľudských a sociálnych vzťahov, ale pandémia a chaos v nej nás obrali aj o to málo empatie. A zvykli sme si. Nebolo to ani ťažké. Sieť výrazne pomohla. Kvantitatívne. V kvalite tejto komunikácie je to tragické. Fejsbúky sa stali nejedlou stokou frustrácie, hejtu, zúfalstva, závisti, nenávisti a manipulácie. V podstate sme sa pouzatvárali aj tam, len to inak vyzerá.
Sám som zvedavý čo bude výsledkom. Bude to túžba vidieť a objať priateľa s rizikom, že zažijem názorový preplesk? Alebo to bude bezpečná odmeranosť, potrasenie pravicou a studená, ale bezpečná tolerancia iného človeka. Budem riskovať priateľstvo? Dokážem brať dobre mienenú kritiku a dokáže to ešte druhá strana? Priateľstvo nepriateľa (v názoroch) je pre mňa poklad. Nechcem oň prísť.
Okrem toho, že rok žijeme mimo reality a už to berieme ako normál, žijeme s očami na obrazovkách. Sledujúc tlačovky a rozhodnutia chorého maniaka sa nám dostal do životov, peňaženiek, chladničiek, postelí, debát s najbližšími, do každodenných rozhodnutí - do hláv. Vyvaľujeme oči, neveriacky hýbeme hlavou a máme pocit, že nám chýba skalp. Vypína nám mozog a prehrieva sa amygdala. Myslieť si, že nás to nijako neovplyvní v našom vlastnom správaní je povrchné. Matovič má na nás rovnaký vplyv ako mala triedna učiteľka na prvom stupni. Len ona hranice neposúvala do extrému, neštvala, nerozdeľovala, nebúrala morálku a systém. On to robí systematicky, zámerne a premyslene. Čakať celý deň (týždeň) na rozhodnutie jedného človeka nie je v poriadku. Tu už sme blízko k definíciám šikany.
Prvý následok "genocídy nádeje" už poznáme. Obávam sa, že sa s ním nedá nič robiť. Podvedome sa utiekame k starým istotám. Ideálne, ak sú prezlečené do nového hávu. Tvárime sa, že to nevieme, že oni sú iní. Klameme sami seba, lebo dobre vieme ... že pod tou maskou je zlo. Naše staré, dobré, menšie zlo. Je predvídateľné a naučili sme sa s ním žiť. Vychodené cestičky máme radi. Zavrieme radšej oči a zabudneme. Hlavne žiadne ďalšie experimenty, Matovič stačil. A keď žiadne, tak žiadne. Ani tie, ktoré by pomohli.
Bude to len ďalšia rana spravodlivosti. A kde trpí spravodlivosť, degraduje spoločnosť. Výsledkom bude po čase zase iba vzbura, tupá a kontraproduktívna pomsta, vydieranie a klamstvo, ktoré potvrdia blaho bahna menšieho zla. Bude len ďalší "Lebo". Lebo Matovič, Lebo pandémia, Lebo Fico, Lebo Sulík, Lebo Radičová ... A tak dokola. Na skutočnú zmenu sme ešte nikdy odvahu nenabrali.
Špinavosť politiky nám vlastne vyhovuje. Je sa na čo vyhovoriť, je na koho ukázať prstom. Je ľahšie žiť v istote, že politik je hajzel a nič dobré od neho nečakať a radšej ho tolerovať ako kontrolovať. Nebodaj konfrontovať. Že sú vždy iba našou voľbou ticho nepriznáme. Ale to je už spoločensko - sociálny presah a dopady, ktoré formujú správanie každého z nás - veď všetci kradnú. Nejako vyjedrbať sa dá iba so systémom, nie chaosom. A v tom sme dobrí. Po chaose je nám jedno, že je to to systém mafie. Stačí spoľahlivý systém a to mafia zaručene je.
Sputnik, anti-testovanie, kolaborácia, sprenevera, vlastizrada a ani masové vraždenie zlými rozhodnutiami nás neovplyvní tak, ako zrada "túžby po zmene". Ale môže skutočne Matovič za to, že sa stal premiérom? Naozaj sme chceli zmenu?
Prečo sme si potom vybrali pomstu?
Budeme sa zase vyhovárať a hľadať skratky, menšie zlá a výhovorky. Presne tak ako sme to robili doteraz. Len teraz sme navyše "otupeli". Vo svete pandémia ľuďom väčšinou otvorila oči. Na Slovensku sme sprznili aj toto. Ďalšia fušerina na smutne dlhý zoznam.
Nájde sa ešte niekto, kto má silu a vôľu plávať proti prúdom a čúrať proti vetrom. Nájde sa niekto, kto nechce iba asfaltovať kruháč, ale urobiť z neho konečne výjazd? A prečo by to niekto robil?